Ing. Emil Dohnanec

tajomník Demokratickej strany (zdroj: ÚPN)

„V mesiaci októbri bola ochromená činnosť Demokratickej strany, lebo boli zatknutí dvaja jej generálni tajomníci a obvinení z protištátnej činnosti a Husák už vtedy prišiel iniciatívne s reorganizáciou Zboru povereníkov už vtedy, ktorý vlastne pripravil februárové udalosti už na Slovensku, lebo v Čechách mali určité obavy o Slovensko. Lebo len predsa na Slovensku Demokratická strana zvíťazila vo vošbách tymi známymi šesťdesiatimi dvoma percentami a v Čechách boli štyri politické strany. Bola Komunistická strana ako víťaz volieb, ďalej bola Strana národných socialistov, doktor Zenkl bol predsedom, bola strana lidovcov, tam bol predseda známy Šrámek a bola tam sociálna demokracia, ktorej predsedom bol tam sa menili predsedovia, lebo v sociálnej demokracii bola boli tam prakticky dve zložky. Jedna, ktorá inklinovala k spolupráci s Komunistickou stranou, pretože časť sociálnych demokratov už po fronte prešla ako ku komunistom a druhá časť bola in in naklonená na stranu občianskych politických strán.

Moderátor: Stop, mením [nezrozumiteľné slovo].

V roku tisícdeväťstoštyridsaťsedem na jeseň neboli zatvorení už len doktor Kempný a doktor Bugár a doktor Staško, boli zatvorení už aj viacerí ľudia, ktorí boli označení za agentov západných demokracií, západných imperialistov, ktorí tu pracovali na rozbití Československej republiky. Na Slovensku Husák urobil vyslovene reorganizáciu Zboru povereníkov tak, že Demokratická strana už stra takmer stratila tú jej väčšinu a z hľadiska rozhodovania prakticky už nemala šancu. Vyslovene vo vzduchu čosi viselo. Nikto ešte nevedel čo je, za chvíľu sa to od októbra, nie je ďaleko do februára ukázalo, čo to bolo. Ešte sú známe také okolnosti, v septembri na valnom v roku tisícdeväťstoštyridsaťsedem na valnom zhromaždení západní diplomati upozorňovali špeciálne Jána Masaryka ako ministra zahraničných vecí, čo sa v Československu pripravuje. Britské tajné služby už mali informácie, už vedeli, čo sa tu chystá a nebohý Ján Masaryk nechcel veriť tomu, nechcel na západe zostať, ale sa vrátil do Československa a bol jednou z prvých obetí. Komunisti vďaka ich vedeniu prakticky z Moskvy a ich vernosti Sovietskemu zväzu a ich vernosti politike Sovietskemu zväzu mali nasadených svojich ľudí v Demokratickej strane aj v iných zložkách, ktoré neboli povedzme ovládané komunistami a mali z prostredia týchto demokratických zložiek dostatok informácií, čo sa pripravuje. Na druhej strane by sa dalo čakať, že azda aj Demokratická strana mala mať nejakých svojich ľudí v Komunistickej strane, ale mne osobne nie je známy nejaký prípad a myslím si, že bol by som sa o tom nejakým spôsobom ako dozvedel a a síce preto, že aj v Demokratickej strane boli ľudia, ktorí boli v povstaní, spolupracovali s komunistami a tam sa vytvorili aj určité osobné priateľstvá, ktoré pretrvali až do toho pre komunistického prevratu v roku tisícdeväťstoštyridsaťosem. Sú známi ľudia, ktorí po dvadsiatom piatom februári tisícdeväťstoštyridsaťosem, keď tie prvé udalosti prebehli tak, že z parlamentu boli vylúčení poslanci o ktorých komunisti boli presvedčení, že niekdy nebudú súhlasiť s návrhom ústavy, ktorí oni potom rýchle a ako pripravili pre toto Ústavodarné zhromažedenie aby prijalo tú svoju tú svoju úlohu vypracovať novú ústavu. To bola jedna stránka veci. Ďalší poslanci boli z parlamentu vylúčení, ministri za Demokratickú stranu vo vláde podali demisiu po prísľube prezidenta Beneša, že proste tá ich demisia nebude prijatá. Vtedy tak by som skoro povedal dnes už s odstupom času, že sa naivne verilo, že to slovo bude dodržané, posla ministri ich demisia nebude prijatá, tým bude musieť odstúpiť vláda a bude ju musieť sa znovu tvoriť novú politické pomery.
No na toto komunisti boli stopercentne pripravení, aj prezidenta Beneša donútili, aby ministri odstúpili a vtedy aj do vedenia vlády prišli noví ľudia, ktorí už teda pre začali svoju funkciu vykonávať v súlade viac - menej z požiadavky Komunistickej strany. Takáto je skutočnosť. Ja som februárové udalosti priamo zažil v Prahe. Celú noc v onú osudnú noc, toho dvadsiateho piateho februára tisícdeväťstoštyridsaťosem som spolu s jedným poslancom, práve s tým spomínaným Valentínom Matrkom sme aj spolu v Prahe bývali, prechodil celé Václavské námestie počas celej tej noci a videli sme, čo sa to robí. To bola nesmierna sila, totiž predtým nevídané všetky prístupové ulice do Václavského námestia boli zaplnené, Václavské námestie celé sa v priebehu krátkeho času zaplnilo ozbrojenými robotníckymi milíciami a už bolo všetko jasné, čo ako je. Sám som to hneď pocítil sám na sebe, ja som totiž v mesiaci februári po dlhých odkladoch nastúpil do funkcie osobného tajomníka ministra doktora Franeka, ktorý bol ministrom pre zjednotenie zákonov. Toto ministerstvo sídlilo na Opletola Opletalovej ulici, kde som aj ja úradoval. Moja funkcia v Bratislave vedúceho tajomníka nebola obsadená, pretože ja som po dohode s ministrom mal úradovať tri dni v Prahe, kde som mal zabezpečovať jeho styk s par hlavne s parlamentom a teda s vládou s jednotlivými ministerstvami a v Bratisalve som zasa tri dni úradoval, kde som mal zabezpečovať jeho styk so Slovenskou národnou stranou, pokiaľ bolo treba a s jednotlivými povereníctvami. Takže v pondelok, pamätám si to ako dnes, nastúpil som normálne do roboty a už som sa na ministerstvo nedostal. Na sekretariáte mi bolo oznámené, že bol vytvorený Akčný výbor a ja som bol pravdepodobne ako prvý prepustený zo služieb Ministerstva pre zjednotenie zákonov. Z Prahy pochopiteľne mal som ešte odkaz sekčného šéfa, ktorý mi povedal, že už sa hlásil minister Šrobár a žiadal, aby som ja zostal ako tam, že chce so mnou ako hovoriť, že vyzeralo to tak, že bol ochotný ponechať ma pravdepodobne v jeho službách, čo som ja samozrejme odmietol, ani som nečakal ani k rozhovoru s ním.

Nemohlo dôjsť, pretože moje politické postoje boli celkom jednoznačné.“