Ján Paulíny

perzekvovaný kvôli násilnej kolektivizácii poľnohospodárstva (zdroj: ÚPN)

„Po oslobodení otec sa znovu ujal vedenia obce. Bol predsedom národného výboru. Neskoršie predsedom Okresného národného výboru vo Zvolene.
Bol členom demokratickej strany a bol poslancom slovenskej národy za národnej rady za demokratickú stranu. Predpokladali sme, že takéto aktivity, ktoré zvlášť otec robil a náš postoj k nové novo sa rodiacej republike vytvoria dobré podmienky pre kľudný, slušný politický i spoločenský život. Tento pomerne kľudný život trval od oslobodenia až prakticky do februára. Brat študoval na právo na Karlovej univerzite. Ja som najprv študoval na dvojročnej poľnohospodárskej škole v Nitre. Neskoršie podarilo sa mi pokračovať na Masarykovej vyššej roľníckej škole v Opave v treťom a štvrtom ročníku. Po maturite by sa dalo povedať, že to bolo bezproblémové. Samozrejme postihlo to najviac otca, pretože po februári bol zanikol mu poslanecký mandát a bol pripravený o miesto pre s Okresného národného výboru vo Zvolene. Život ďalej pokračoval pomerne tichým spôsobom, i keď sa už začali ukazovať nejaké problémy.
Jedným z prvých náznakov bol taký, keď po maturite alebo pred maturitou v Opave dávali sme si prihlášky na vysoké školy a riaditeľ si nás zavolal a pýtal sa nás chlapci, koľkí ste členmi Socialistického zväzu mládeže? Neprihlásil sa ani jeden. Netlačil na nás, ale nám povedal chlapci, nepridávajte starostiam vašim rodičom. A na druhý deň, všetci, ktorí sme kandidovali na vysokú školu, sme boli členmi československého Socialistického zväzu mládeže. Na pohoro pohovoroch nebolo to nič zvláštne. Tam samozrejme mám záznam, ktorý som pred časom dostal z Brna. Boli to viac menej len politické otázky, ale do školy som bol prijatý.
Brat medzitým ukončil vysokú školu a ja som sa dostal až na vysokú školu v Brne. Po prvom ročníku vznikali veľké problémy. Jedenkrát, bolo to práve počas prázdnin, otec viezol zemiaky z poľa. Cestou domov ho doprevadila osemčlenná skupina pracovníkov ŠtB. Keď prišiel do dvora, nedovolili mu ani kone odstrojiť, ani zemiaky zložiť. To som musel urobiť ja a hneď žiadali od neho, aby vydal zbrane. Povedal im, že ako bývalý poľovník zbrane odovzdal a je o tom úradný záznam. Pýtali nie poľovnícke, ale krátke guľové zbrane.
Keď tvrdil, že nemá, povedali mu tak my si ich nájdeme a osemčlenná skupina eštebákov bez písomného povolenia viac ako dve hodiny prehrabávala celý dom. Samozrejme, ani nám neoznámili výsledok, ale nakoniec otcovi povedali oblečte sa a pôjdete s nami. Vrátil sa po štyroch dňoch. Rodičia v tom čase chovali plemenný materiál, ošípané. Druh zvierat, ktorý bol závislý na jadrových krmivách. Ale prikázali nám navrecovať všetko kŕmne obilie a odviezť ho do výkupného podniku vo Zvolene. Dokonca ja som musel robiť kočiša a doprevádzal ma až do Zvolena jeden ozbrojený pracovník ŠtB. Tam síce nám dali potvrdenie o výkupe obilia, ovšem doma zostala mama sama a musela si cestou priateľov, známych, rodiny nakupovať a požičiavať krmivo, pretože predtým než sme odišli, povedali ak jedno zviera uhynie, tak si to odskáčete.“