Vladimír Vizváry

perzekvovaný po nástupe komunistického režimu (zdroj: ÚPN)

„Po štyridsiatom ôsmom roku, keď doš nastúpila Komunistická strana, tak nás, hneď prvých nás likvidovali - ako zoštátnili. Takže nám zobrali celú výrobu, výrobné veci, čo sme mali. Všetko nám pobrali. Zobrali nám i vklady v tomto v banke. Takže sme sa dostali do takej situácie, že my, aj deti, ako kapitalistickej kapitalistickej rodiny, ako nás označili a ako nás potom prednasledovali počas celého komunistického režimu. My sme sa nemohli dostať nikde. Brat sa dostal čiastočne, lebo nevedeli kde. On sa dostal do Prahy na AMU. AMU a to je Akadémia mu muzických umení. Lenže ho zistili, že tam chodí, tak v poslednom ročníku za mu ho nechali vyhodiť zo školy a zakázali mu na všetky vysoké školy prístup. Tak sa nemohol nikde, chudák, dostať. Já su sme chodili domu, ja som chodil tiež do školy verne aj. Tak som sa dostal, že keď sme dostali došli domov a otec, chudák, že nešťastný, nám rozprával: Deti, každý raz ma zoberú ako nejakých vrahov. U o polnoci zabúchajú a vedú nás na štyridsaťosem hodín za zatvoriť do Senice. Tam nás držia a vy vyšetrujú a robia nám teda zle. A že to máme lebo hento máme, že došlo udanie a tak ďalej. A keď s ním otec rozprával, že však všetko ste nám pobrali, nemáme nič, nie? A tak ďalej. Nie, všetko ste nám zhabali. Tak čo nám všetko zobrali, to bolo ako tú výrobu a to všetko, ako aj umeli dec lacne vyrádat. Vyrábali aj to všetko [nezrozumiteľné slovo]. Dve nákladné autá sme mali, tie zobrali. Kone, povozy, to zobrali. Potom ešte nejaké to, keprik musel tých vecí všetko spomínat. Nakoniec nakoniec nám vzali i nábytok, všetok nábytok nám zobrali, mame šijací stroj. Nám, chlapcom, i vzduchovku, že aby sme nestrieľali komunistov. Takže toto sme všetko prežívali veľmi ťažko. A tak ja som sa rozhodol, keď som videl, že otec a mama sú takí nešťastní, že ich obidvoch zatvárajú vždycky a to dvanásť rokov ich každý rok štyri štyri alebo najmenej trikrát zobrali. Vždycky došlo udanie, ja neviem, iste by ich niekto jako udával lebo či to len predstierali, že nás udal niekto, že máme niekoho zakopané, že máme zlata, že... Všetko nám zobrali, však mame zobrali aj zlaté veci. A rozumiete, všetko. A rr ešte po potom, keď nám vše vrá ako nábytok všetko zobrali [nezrozumiteľné slovo] šijací stroj aj. No hodiny sme tam mali. No, čo len to by bolo treba viac rozprávať, takých vecí tam, čo sú, zobrali. Už by k tomu asne to by bolo strašne dlho. Tak otec, chudák, nešťastný, tak ja som si sa rozhodol, že ujdem za hranice.
No, chcel som ujsť, lenže ma chytili priamo na hraniciach, keď som sa mal dostať do Rakúska. Tak ma teda vyšetrovali potom. Došlo od nás hlásnenie tak že sme kapitalisti, že sme proti Sovietskemu svä zväzu, proti komunistom, že sme nebezpeční a ta a tak ďalej a tak ďalej. Všetky tie najhoršie veci v na na nás kládli. Mňa vyšetrovali, v noci vždy zobrali, v svietili na nás svetlom, na tak. A vyrieka, to ste robi a vy ste si aj si a a. Ranjako všetky možné veci si vymýšľali, že som toto. Keď som keď nemohli nič na mňa dostať, aj aj ma bili. No tak sme, tak sme to prežil, no. Ma odsúdili. Ešte šťastie, že som bol na Morave. Keby bol tu, na Slovensku, tak by ma asi dosť, na viac na viac rokov odsúdili, lebo na Morave predsa boli trošku rozumnejší ľudia.“